„Chceš zviezť, sused?“ ozve sa z okna auta, ktoré mi zastane na ceste do dediny. Niekedy ponuku rád prijmem. Hlavne, keď je počasie naozaj drsné alebo hrozí, že nestihnem autobus vďačne prijmem túto pomoc. Kopanice sú riedko obývané a vzájomná pomoc drží ľudí pokope. Navyše, máme naozaj milých susedov a radi sa vždy porozprávame. Niekedy však uprednostním opačnú variantu a ponuku zdvorilo odmietnem. Chodím totiž veľmi rád pešo.

Okrem toho to aj potrebujem. Je zaujímavé, ako sa potreby a postoje nás ľudí za posledných 100 rokov v rámci postupu priemyselnej revolúcie posunuli od bežného transportu „po vlastných“ za rodinou cez kopec do susednej dediny, za prácou alebo na jarmok, k súčasnému „...a ty fakt pôjdeš tú štreku pešo? Hore tým kopcom a v tomto počasí?“. Pritom je to k nám domov iba nejakých 5-6 kilometrov po asfaltke vychádzkovým tempom. Kedy sa ten posun udial?

Pritom máme určite v pamäti tvrdenia lekárov, že pravidelnú chôdzu k zdraviu vyslovene potrebujeme. Tým myslíme kráčať aspoň 5 kilometrov sústavnou chôdzou. Základom je hlavne to, že náš lymfatický systém nemá vlastný „pohon“ a tekutina v ňom cirkuluje iba keď sa hýbeme. No a tým dokáže zabezpečovať dôležitú úlohu, ktorou je odstraňovanie škodlivín z tela a hlavne jeho celkovú regeneráciu. Bežný presun v rámci kancelárie alebo z auta do auta sa veľmi neráta. Aj bežná práca v záhrade to asi nenahradí. Koreň tohto postoja bude asi niekde hlbšie.