Kráčam, teda som

„Chceš zviezť, sused?“ ozve sa z okna auta, ktoré mi zastane na ceste do dediny. Niekedy ponuku rád prijmem. Hlavne, keď je počasie naozaj drsné alebo hrozí, že nestihnem autobus vďačne prijmem túto pomoc. Kopanice sú riedko obývané a vzájomná pomoc drží ľudí pokope. Navyše, máme naozaj milých susedov a radi sa vždy porozprávame. Niekedy však uprednostním opačnú variantu a ponuku zdvorilo odmietnem. Chodím totiž veľmi rád pešo.

Okrem toho to aj potrebujem. Je zaujímavé, ako sa potreby a postoje nás ľudí za posledných 100 rokov v rámci postupu priemyselnej revolúcie posunuli od bežného transportu „po vlastných“ za rodinou cez kopec do susednej dediny, za prácou alebo na jarmok, k súčasnému „...a ty fakt pôjdeš tú štreku pešo? Hore tým kopcom a v tomto počasí?“. Pritom je to k nám domov iba nejakých 5-6 kilometrov po asfaltke vychádzkovým tempom. Kedy sa ten posun udial?

Pritom máme určite v pamäti tvrdenia lekárov, že pravidelnú chôdzu k zdraviu vyslovene potrebujeme. Tým myslíme kráčať aspoň 5 kilometrov sústavnou chôdzou. Základom je hlavne to, že náš lymfatický systém nemá vlastný „pohon“ a tekutina v ňom cirkuluje iba keď sa hýbeme. No a tým dokáže zabezpečovať dôležitú úlohu, ktorou je odstraňovanie škodlivín z tela a hlavne jeho celkovú regeneráciu. Bežný presun v rámci kancelárie alebo z auta do auta sa veľmi neráta. Aj bežná práca v záhrade to asi nenahradí. Koreň tohto postoja bude asi niekde hlbšie.

Veľa z nás si možno pamätá rozprávanie starých rodičov o tom, ako museli v mladosti chodiť do školy aj v zime niekoľko kilometrov. Aj do práce alebo obchodu. A ako si máme vážiť, že my to už nemusíme. Nuž, medzigeneračné odovzdávanie rád a skúseností by malo pomôcť pozitívnemu vývoju tej ďalšej generácie. Ak však objektívne zhodnotíme zdravie našich starých rodičov a porovnáme ho so zdravím ich detí (našich rodičov) a naším vlastným, prídeme možno k prekvapujúcemu záveru - ide to s nami „dole vodou“.

Dôvod je jednoduchý a aj keď to „ezoterický svet“ vie už dávno, ten západný vedecký a racionálny, to už tiež konečne potvrdil – hýčkanie a pohodlný život degraduje našu DNA a odolnosť našich buniek nielen z generácie na generáciu, ale aj v rámci jedného ľudského života. Prakticky sa to prejavuje hlavne v oblasti imunitných ochorení, dobre známej (nesprávne chápanej) rakoviny a rôznych psychických porúch spôsobených hlavne civilizačným stresom (áno, patria sem aj dnes dosť rozšírené úzkosti a migrény).

Čo s tým teda môžeme robiť? Treba brať tieto „varovania“ starých rodičov skôr ako „návod“. U nás Slovákov je v bežnej populácii na dedine okrem civilizačných neduhov rozšírené aj zdravé povedomie, že „práca šľachtí“ (hlavne tá fyzická), strava je jednoduchá a netreba sa niekam ponáhľať. Na tom sa dá stavať.

Samozrejme, vďaka civilizačným vplyvom a mechanizácii dediny po druhej svetovej, prišiel ten takzvaný pokrok aj sem. A s ním autá, do ktorých sme nasadli. Okolitá krajina sa stala akousi rozmazanou. Keď vyhodíme odpadky na „čiernu skládku“ v kríkoch za dedinou, môžeme rýchlo ufujazdiť preč. Hlavne však prichádzame o veľa drahocenného.

(Pokračovanie nabudúce. :P)

Peter Dobromír Kotus

Kráčam, teda som. (pokračovanie č.2.)

Kráčam, teda som. (pokračovanie č.3.)

Čiže, ak naša stará mama chodila 15 kilometrov pešo v slnečnom sparne alebo fujavici, po lúkach a lesoch, na boso a hlavne každý deň – práve to je dôvod, prečo sa dožila toho požehnaného veku v tak dobrom zdraví a celkovej kondícii.