Kráčam, teda som. (pokračovanie č.3.)

Ak ste sa dostali až k tejto, záverečnej časti, môjho zdieľania radosti z chodenia pešo, mám z toho veľkú radosť. Znamená to, že nás je stále viac a možno sa na niektorej prechádzke aj stretneme a ako je to už dobrým zvykom v kultúrnom prostredí, ktorým je príroda - pozdravom si prejavíme úctu a možno aj trochu uznania nad tým, že "chápeme" a "chodíme". Rád by som ešte spomenul dosť podstatný rozmer chodenia, ktorým je ten vnútorný, duchovný rozmer dopĺňajúci ten fyzický, materiálny, ktorému som sa venoval doteraz.

O dôvod viac zmeniť život k lepšiemu.

A to nielen svoj, ale aj okolia. Keď som už mal jasno v tom, že mojím top spôsobom transportu sa stane chôdza, začal som si klásť rôzne otázky typu: „Kedy a kam si môžem dovoliť ísť pešo? Budem mať na to čas? Budem chodiť „na-čas“? Čo dážď, sneh alebo úpal? Alebo zúrivý pes od susedov?“. To je samozrejme len malý výber toho, čo nám možno vyskočí v hlave aj po prečítaní tohto článku. Vec je však istá v tom, že keď som tento transport zobral ako prioritu, ostatné sa upravilo akosi samo. Niekedy pomôže aj nečakaná a príliš nákladná porucha „zdieľaného“ auta, ktoré tým pádom skončí na neurčito odstavené v stodole. Prišiel som na to, že ak mi to trvá do dediny nejakých 30 až 45 minút, tak si na to čas jednoducho urobím a aktuálnu činnosť ukončím skôr, než aby som ju robil do poslednej chvíle, potom nasadol do auta a fičal na stretnutie. Tak som to robil v minulosti. Postupne mi tak zo života ubúda stres a som za to veľmi vďačný. Čas zrazu plynie inak. A keď sa už predsa len ponáhľam, odbúram stres pravidelným hlbokým dýchaním, ktoré sa stáva meditáciou.

Každý bežec alebo chodec to pozná. Rovnomerný nádych a výdych. Stále dokola. Ak k tomu pridáme sústredenie sa na celý priebeh nádychu a výdychu - to znamená naša myseľ pozoruje tieto procesy detailne a negeneruje žiadne myšlienky - dostávame sa k základnému kameňu meditácie, ako nástroja na stíšenie mysle a získania kontroly nad svojím životom a jeho priebehom. Túto techniku som sa naučil počas pobytu v lesnom budhistickom kláštore v Thajsku, kam som ako jeden z mnohých zamieril pri hľadaní odpovedí na moje otázky o živote.

A hlavne o mojich prioritách. Musím podotknúť, že otázky boli úspešne zodpovedané a ak vyvstávajú nové, prichádzajú aj odpovede, ktoré sú konštruktívne. O tom však inokedy. Podstatné je, že akonáhle som zistil, čo je meditácia v chôdzi, bol som „doma“. Je jej to vlastné – umožniť človeku byť doma, tu a teraz, v kontakte so zemou, po ktorej kráčame. Lebo nech naša myseľ, ako nástroj, chce ulietať kdekoľvek preč od nás samých, toto tak veľmi potrebné „uzemnenie“ nám pomáha nenechať si stravovať energiu ambíciami, prehnaným plánovaním  alebo hnevom a nervozitou, tak vlastnou workoholickej večne zaneprázdnenej mysli dnešných dní. Namiesto toho takto energiu generujeme a nechávame prúdiť skrz nás vo večnom prúde života a prítomného okamžiku v nás.

 

                                                                                                                                                                                   Peter Dobromír Kotus

Kráčam, teda som (pokračovanie č.1)

Kráčam, teda som (pokračovanie č.2)