Kráčam, teda som. (pokračovanie č.2.)

V predchádzajúcej časti časti článku som sa s vami podelil o vlastné skúsenosti a radosť z chodenia pešo, uviedol som aj pár faktov na jej podporenie a možno aj zamyslenie sa nad spôsobom, akým žijeme a prečo chodenie "po vlastných" mizne z nášho repertoáru.

Teraz sa pozrime na tie super dôvody, prečo zvoliť tento spôsob dopravy a aké pozitíva nám to môže priniesť.

Sloboda.

Keď sa ráno obúvam a vidím svoje nohy, už cítim, ako sa nevedia dočkať, ako niekam vyrazia. Jasne, že nohy nepremýšľajú, ale ja áno. A tiež cítim...že ak kamkoľvek vykročím, nohy ma tam verne donesú. A navyše im to robí dobre. Moja stará mama sa dožila úctyhodného veku a aj keď ju trápili reumatické bolesti, vedela, že jej pomôže jediná vec – chôdza. A to hoci aj o polnoci. Je to naozaj tak – chôdza rozprúdi krv a životnú energiu, ktorá pomáha regenerácii a tvorbe endorfínu – hormónu šťastia, ktorý tiež pomáha regenerácii. Veď je to jednoduché – keď cítime úprimnú radosť z pohybu, sme zdraví. A hlavne slobodní. Pohyb je zadarmo. Lieky a predražená (a často zbytočná) lekárska starostlivosť – tá nie. Stojí nás to roky často zbytočne odpracované v rámci existujúceho systému.

Byť v spojení.

Keď kráčam, moje nohy sa dotýkajú zeme a pľúca vdychujú vzduch. Ten sa dostáva do tela aj pórmi mojej kože. To všetko je najlepšie, keď tomu nebránia umelé materiály topánok alebo oblečenia. Podľa našich možností. Roky som pracoval v kanceláriách, uzavretých priestoroch, najazdil tisíce kilometrov autom. Viem jedno – ľudské telo je úžasné.

Dokáže sa prispôsobiť a udržať sa nažive a v prevádzke v kontakte s toxickými exhalátmi na ulici, jedmi v našej potrave, s výparmi náterových hmôt v našich bytoch a autách a dokáže sa vyrovnať aj s cirkulujúcim chladeným vzduchom v klimatizácii.

Čoho je však príliš, toho je dosť. Sme prekvapení ak sa jedného dňa pri kontakte s nevinnou plesňou alebo malým mačiatkom objaví takzvaná alergia. K psychosomatickým príčinám alergických prejavov, ktoré oslabujú našu pečeň alebo slezinu toxínmi, sa možno rozpíšem nabudúce (alebo si nájdite článok niekoho múdrejšieho  :-)).

Ide o iné. O mieru. Alergia nám jednoducho hovorí – DOSŤ BOLO! Spamätaj sa, kým sa ešte dá. Vyber si človeče, buď budeš v pohode s umelými smradmi alebo s tým, čo stretneš v svete prírody. Lebo aj tam je toho kopec – obyčajný prach, peľ, roztoče, štípance, plesne...no jednoducho fúra. Dlhodobo je pre našu pečeň a imunitný systém náročné „sedieť na dvoch“ stoličkách. A to ani nespomínam to, čo jeme, pijeme, fajčíme, striekame a natierame na seba, aby sme „nejako vyzerali“. Aj keď mi od detstva diagnostikovali rôzne alergie na ten „prírodný svet“, jedno som cítil stále – potrebu byť v spojení s týmto svetom. V ňom cítim, že žijem a on žije vo mne. Keď som v tom „druhom“, ľudskou rukou vytvorenom svete, je to skôr opačné. Hlavne, keď je okolo mňa toho človekom vytvoreného príliš. Ale o tom inokedy.

Vône a zvuky života.

Počuli ste už o aromaterapii? Alebo zvukoch, ktoré liečia? Nuž, ak chodíme pešo, sme v prvej rade tohto liečivého koncertu a ak máme šťastie, že sme na lúke alebo v parku, sú tie vône správne vyvážené a namiešané. Nedráždia náš nos zbytočne intenzívne rovnako ako ani našu pečeň. (Vedeli ste, že ľudia pracujúci dlhodobo v parfumériách alebo chemických továrňach môžu mať pečeň v horšom stave ako priemerný alkoholik?)

Spev vtákov, šumenie vetra v korunách stromov, dupot srniek v kríkoch, zurčanie potoka alebo vlastné kroky – symfónia života, ktorá sa nikdy neopočúva a hlavne lieči našu bytosť od nadvlády myslenia. Výber žánru je na nás podľa toho, či ideme po ceste, lesnom chodníčku alebo si to len tak strihneme cez lúku alebo les.

                                                                                                                          (Pokračovanie nabudúce :-))

                                                                                                                                    Peter Dobromír Kotus

Kráčam, teda som. (č.1.)

Kráčam, teda som. (pokračovanie č.3.)